Emócie: Ako zvládnuť žiarlivosť, smútok, hnev a iné emócie v kariére?

  “Rozumieť svojim emóciám, nestrácať sa v nich a nedať sa nimi vláčiť od nás chce, aby sme im venovali nezaujatú pozornosť.”

 radí úspešná životná a vzťahová koučka, motivátorka, rečníčka, lektorka, mentorka, blogerka, idealistka a autorka knihy Žijte své lepší já – Mgr. Janette Šimková.

V práci medzinárodnej kariérnej koučky sa často stretávam s ľuďmi, ktorí nad zmenou práce neuvažujú, ale chceli by vedieť, ako lepšie zvládať svoje emócie. Žiaľ, smútok či sklamanie, niekedy hnev, žiarlivosť či rozhorčenie nás stretávajú v denno-dennej kariére, môžu nám brániť nielen v kariérnom raste ale aj v lepšom prijatí v kolektíve.

Na žiadnej škole sa však neučíme, ako takéto emócie zvládnuť lepšie. A preto som oslovila poprednú osobnosť a priekopníčku life koučingu na Slovensku - Janette Šimkovú, aby sa podelila nielen o svoje skúsenosti ale aj tipy, ako dokážete s takýmito emóciami efektívne pracovať.

Ešte pred tým ako nám prezradíte, ako lepšie zvládať svoje emócie, prezraďte nám čo bola Vaša vysnívaná práca v detstve, či mladosti? Mali ste v tom jasno už vtedy?

Než som dospela, chcela som byť novinárkou. Aj som k tomu smerovala. Bola som na ZŠ kronikárkou, na strednej som založila školské noviny, a napokon som sa po sociálno-právnej nadstavbe po gymnáziu ocitla ako elévka v redakcii populárno-náučného štvrťročníka Závislosť. Mala som dvadsať a začala som písať o rôznych patologických javoch. Spoznávala som prácu tých, ktorí pomáhali ľuďom vrátiť sa do bežného života. Bola som tým ohúrená a rodila sa moja fascinácia pomáhajúcou profesiou. Čím zbližša som „videla a cítila“ prácu terapeutov a psychológov, tým väčšmi som ju chcela robiť.

Lenže tí skúsení ma skôr odhovárali a vraveli mi, že som na tú prácu „mäkká“ a pracovať so závislými je veľmi náročné. Prešlo desať rokov, než som si povedala, že bez ohľadu na to, čo si myslia ostatní, si podám prihlášku na sociálnu prácu a začnem študovať popri práci. Vtedy sa psychológia externe študovať nedala, inak by som mierila tam. Všetko však malo byť tak a cesta, ktorú som prešla, mi pomohla nazbierať skúsenosti, ktoré teraz zúročujem. Koučovanie si ma našlo ako prístup, ktorému verím, a ktorý mi umožňuje naplno využívať svoje dary.

Čo robíte práve teraz a prečo to robíte?

Som životná a vzťahová koučka a mám vlastnú prax. Sprevádzam ľudí, ktorí túžia žiť svoj život podľa vlastných predstáv – naplno, zmysluplne, spokojne, úspešne, radostne... Beriem svoju prácu ako poslanie, pri ktorom sa riadim krédom Galilela: „Nemôžete ľudí nič naučiť. Môžete im iba pomôcť objavovať všetko v nich samotných.“ Napĺňa ma to a robí šťastnou.

Mám profesiu, ktorú pre seba považujem za najlepšiu možnú. Nevolám ju práca, aj keď k nej pristupujem so všetkou pokorou a som vďačná, že ma živí. Vnímam ju ako niečo, čo zdokonaľujem a čo vzápätí zdokonaľuje mňa 🙂

Ako teda dokážeme svoje emócie zvládať lepšie?

Ja zvyknem vravieť, že pocity milujú kolotoč – vynesú nás na vrchol, a potom hodia dolu. Akurát, keď máme toho húpania plné zuby, hodil by sa vypínač. Je ukrytý v tom, že rozoznáme spúšťač, ktorý emóciu vynesie na vrchol. Keď o to nestojíme, potrebujeme zaregistrovať akt, kedy sa začnú extrémne emócie pohupovať, a vtedy získať odstup. Ten potrebujeme, aby sme do schémy „podnet – reakcia – hore-dolu", zasunuli kontrolu.

Budhisti to majú vymyslené už 2500 rokov a je to prosté – spínač je vo všímavosti.

Ako vyzerá tréning všímavosti?

Tréning všímavosti dokáže pozdvihnúť uvedomenie si prítomnosti: človek sleduje svoje myšlienky a emócie bez toho, aby ich posudzoval. Tým ich nevysadí na kolotoč a má skoro vyhraté.

Postup je nasledovný:

1. Pozorovanie, všímanie si emocionálnej reakcie, akoby sme ju vnímali z pozície tretej osoby.

2. Pomenovanie emócie, ak to pomôže (zvyčajne áno, lebo emócia je označkovaná a dostane nálepku, čo funguje na odstup od nej).

3. Na emóciu sa nazeráme nie z pohľadu toho, či je správna alebo nesprávna, ale uznáme, že máme legitímne právo cítiť ju.

4. Je dôležité uznať, že to, čo cítime, nie je naša jediná možnosť. Tým si vytvoríme alternatívnu reakciu.

Priznať si emóciu ešte neznamená, že sa podľa nej budem nevyhnutne riadiť. Ľudí, ktorí mi "lezú na nervy", nebudem biť, ale v duchu si priznám: "Piješ mi krv, ale na tom predsa nie je nič divného." To ma pustí do konštruktívnosti a toho, aby som mala emočný automat pod kontrolou a nevypadávalo mi z neho to, čo som si nevybrala.  

Poďme sa teda pozrieť na časté pocity, ktoré ľudí v práci prekvapia. Ako narábať s hnevom typu ... sopečná reakcia?

Niečo vás vyvedie do vývrtky a vy máte pocit, že idete vybuchnúť ... čo s tým?

Stavu, kedy máme pocit, že nás niekto zranil či nahneval a nás to úplne opantá, hovoríme bludisko.  Lebo čím hlbšie doň prenikáme, tým ťažšie sa odtiaľ dostávame. To, čo nám ublížilo, a zvyčajne je to nejaká osoba, sa nás dokáže úplne zmocniť. Usadí sa nám to v hlave, akoby to už nikdy nemienilo odísť. To je ten stav pred explóziou, ktorý sa o ňu aj postará. V duchu nadávame, hádame sa, spriadame plány na pomstu... Staneme sa rukojemníkom tej mocnej emócie, ktorá nás zajala a uväznila.

Nedostať sa hlboko do bludiska chce včasné uvedomenie si, že ste emočne unesení. To si potrebujete priznať a pomenovať to. Potom si môžete vyskúšať nasledujúce cvičenie: Zavrite oči a predstavte si, že dotyčná osoba vás provokuje. Na čo myslíte? Ako sa cítite? Nezabúdajte, že je to iba cvičenie. Možno je vaša reakcia oprávnená, to však nie je podstatné. Ide o to, aby ste v prežívaní emócie nestrácali čas uvažovaním o povahe toho človeka, ktorý vás nahneval. V skutočnosti záleží na tom, aby ste v sebe našli silu na budovanie pozitívnych medziľudských vzťahov. Takže, v tom uvažovaní nad situáciou potrebujete hľadať na tom človeku niečo, čo vám pomôže k rešpektu a akceptácii. Najlepšie to ide cez empatiu.

Keď sa nacítite do toho druhého, príde k pochopeniu, a to vám umožní nenechať sa unášať neuváženými reakciami. Získate tak odstup a nadhľad. Vďaka tomu prídete na to, že v celom tom nepríjemnom procese zvyčajne nejde vôbec o vás. Len ego strháva na seba pozornosť zbytočnou vzťahovačnosťou. Tréningom sa dá docieliť, aby ste odlišovali medzi tým, na čo skutočne chcete reagovať, a čo je nezmyselný spor, v ktorom ide o to, kto z koho. Ja sa riadim tým, čo trefne vystihol  Will Smith: “Nenechajte ľudí, ktorí pre vás nič neznamenajú, aby ovládali vašu myseľ, pocity a emócie.”

U žien je častá potreba a pocit plaču. Čo robiť, ak nás plač prepadne počas dôležitého rozhovoru alebo rokovania v práci?

Ak máte plač na krajíčku, ale nechcete plakať, vyhľadajte očami najbližší štvoruholník, napríklad okno alebo dvere. Zafixujte pohľad do ľavého horného rohu, odtiaľ prejdite do pravého horného, ​​ďalej do pravého spodného a nakoniec do ľavého spodného rohu. A potom to zopakujte znova nahor a zase prejdite cez zvyšné rohy. Pritom sa snažte čo najmenej hýbať hlavou. Pohyb očných svalov efektívne potláča slzy.

 

Ďalšou emóciou, ktorá nám komplikuje kariéru a život, je žiarlivosť. Ako na ňu, aby sme neubližovali sami sebe a ostatným?

Mohlo by sa hodiť urobiť si v sebe poriadok a venovať pozornosť sebapoznaniu. Za žiarlivosťou môže byť nízke emocionálne sebavedomie a nízka sebadôvera. Pocit neistoty a nedostatočnosti v nás vyvoláva pocit ohrozenia, kedy za to viníme niekoho iného. Aby sme si to racionálne zdôvodnili, nájdeme dôvody, prečo potrebujeme niekoho „vlastniť“ alebo mať nad ním vplyv a moc. Tak si dokazujeme svoju hodnotu. Keď to nemáme s istotou a garanciou, čo pravdaže, nie je možné, tak sa obávame a zaplaví nás strach.

Vždy sa oplatí porovnávať iba sami so sebou a s tým, aký kus cesty sme prešli. To je dôkaz, že môžeme byť na seba hrdí a sme niekým lepším, než sme boli. Objektívne porovnávanie neexistuje a my zvyčajne sabotujeme samých seba tým, že očakávame svoju dokonalosť. Keď sa nám to nedarí, trpíme a máme voči sebe výhrady, a tým aj výhrady voči iným. Vtedy potrebujeme svoj sebaobraz pozdvihnúť.

Nevyhneme sa tomu, aby sme svoju hodnotu posudzovali na základe nejakých kritérií. Často skreslených a nerealistických. Potom z tej frustrácie prichádza závisť a žiarlivosť – emócie, za ktoré sa hanbíme, ale sú prirodzené. Keď sa k nim postavíme zoči voči, sú zdrojom sily pre prácu na sebe. Potom sa vieme pýtať samých seba: „Čo môžem pre seba urobiť, aby som na seba nazeral v lepšom svetle a viac dôveroval svojim schopnostiam?“ Zdravá sebadôvera, sebaistota a sebaúcta sú najlepšou prevenciou pred žiarlivosťou.

A čo úzkosť? S úzkosťou môže byť spojený prejav uzavretia sa do seba, sám si to však človek ťažko na sebe uvedomí. Ako dokážeme úzkosť rozpoznať a narábať s ňou?

Úzkosť vyvoláva intenzívne prežívanie strachu. Strach je reakciou na situáciu alebo na udalosti, ktorým sme vystavení, a ktoré nás zaskočia tak, že nevieme, ako na ne reagovať. Korene takýchto reakcií siahajú až do dôb, kedy bola príbytkom člo­veka jaskyňa a útek zárukou prežitia. Aj dnes potrebujeme utekať, keď nás niekto fyzicky ohrozuje, ale zvyčajne je naša strachová reakcia vyvola­ná vnútornými obavami a útek je najhoršie z možných riešení. Totiž, ním dáme do pohybu proces, kedy nás opustí vôľa a tým dovolíme strachu, aby nám diktoval, ako máme konať. Akonáhle sme schopní uvedomiť si, že strach, ktorý nás ovláda, je svojím spôsobom mechanická sila – reflex, a že nemá nič spoločného s rozumom, stávame sa silnejšími než on.

Zmyslom je pocho­piť, čo vo vás negatívna reakcia vyvoláva, aby ste sa so svojím strachom nestotožňovali. Pamätáte sa z detstva, keď ste sa báli tmy? Videli ste v nej kdejaké príšery. Napriek tomu sa pod posteľou alebo v skrini nijaké neskrývali. Váš strach však bol skutočný, práve on vám diktoval prežívanie. Až do tej miery, že ste nemohli zaspať a potrebovali ste uistenie od blízkych, ktorí všetko prehľadali, a uistili vás, že ste v bezpečí. Vašou snahou teda nie je spochybnenie vlastného strachu, ale pochopenie súvislostí, ako a prečo na vás pôsobí. Akonáhle sa začnete o svoj strach zaujímať, získavate akýsi odstup. Dovoľujete si tým dívať sa na seba ako na človeka, ktorý má strach. Uvedomovanie si tohto stavu je efektívne skôr, než sa dostanete do krízy.

Preto sa oplatí trénovať svoju vnímavosť voči strachu a tomu, čo ho živí na niečom, čo vám iba trochu naháňa strach. Postupne sa vám vďaka skúsenostiam a vedomiu, že čelíte „iba“ strachovým myšlienkam, cez ktoré dokážete prejsť, podarí posilniť odvahu. Vždy, keď sa postavíte svojmu strachu zoči-voči a opustíte komfortnú zónu, nadobúdate vieru v seba. To vám umožňuje vnímať väčšinu strachových situácií ako výzvy, ktoré sa oplatí zdolávať.

Múdra rada na záver:  Viete odporučiť efektívne a krátke cvičenie, ktoré človek dokáže praktizovať aj v práci počas náročného dňa, i keď ma na seba len minútku či dve?

 

Keby som mala tú moc, chcela by som štedro nadeľovať citovú úprimnosť. Zveriť sa so svojimi pocitmi posilňuje dôveru medzi ľuďmi a prehlbuje vzťahy. Aj keď je pre nás niekedy zraňujúce otvoriť svoje emočné trezory, je v tom zároveň sila. Sila priznať si, že sme utkaní krehko. Lenže aj tá najjemnejšia pavučina má v sebe energiu a pružnosť. Každej pavučine hrozí, že sa dotrhá. Potom treba utkať novú, lepšiu, mocnejšiu, odolnejšiu… Po predošlej skúsenosti už vieme ako na to a spevníme ju na miestach, kde príde k náporu… 

Rozumieť svojim emóciám, nestrácať sa v nich a nedať sa nimi vláčiť od nás chce, aby sme im venovali nezaujatú pozornosť. Je mnoho spôsobov, ako to robiť. Ja zvyknem klientom odporúčať: 

• Po dni plnom emócií sa v pokoji posaďte a pokúste sa analyzovať: "Čo som to vlastne cítil?" Tým sa naučíte, ako to robiť bezprostredne vtedy, keď pocity prichádzajú a vy si uvedomíte: "Čo vlastne cítim?" Tým sa aktivuje aj logické myslenie, lebo potrebujete emóciu pomenovať a vyjadriť. To má za následok, že už ste jej menej vydaní napospas.
• Vyskúšajte si zaviesť myšlienkový filter. Za každou emóciou je myšlienka, ktorá dáva do pohybu vaše reakcie. Každú myšlienku, ktorú v duchu formulujete, začnite vetou: "Teraz mi napadlo..." Namiesto toho, aby ste si povedali: "Nič sa mi nedarí", si poviete: "Teraz mi napadlo, že sa mi nič nedarí." Tým sa vám podarí udržať si odstup od toho, aby ste sa s emóciou rovno stotožnili.
• Podrobte svoje pocity preskúmaniu, ako by ste boli kriminalisti. Keď skonštatujete: "Aha, teraz som naštvaný", zároveň sa opýtajte: „Som iba naštvaný? Alebo sa za mojím hnevom skrýva ešte niečo iné?" Tak lepšie porozumiete tomu, čo sa s vami deje a prečo. Odhalíte tak svoje naučené tendencie reagovať istým spôsobom. Zistíte, ako si zvyčajne počínate pri silných emóciách. Či sa pred nimi schovávate – stiahnete sa do seba, uzavriete sa, plačete, odchádzate... Alebo naopak, prechádzate do útoku – niekomu vynadáte, praskne dverami, rozbijete vázu... Keď to o sebe viete, umožní vám to hľadať menej deštruktívne spôsoby, ako emócie vyjadrovať.
• Majte odvahu v pocite zotrvať. Nemusíte hneď reagovať. Pozorujte ho, pripustite, že máte právo ho cítiť, ale nemusíte sa s ním stotožniť, ani ním riadiť svoje správanie. Neraz pocit od nás iba chce, aby sme ho zobrali na vedomie a priznali si ho. Potom odoznie. Keď vyrazíme do útoku proti nemu, začne s nami bojovať, lebo chce našu pozornosť a energiu. Pocity majú tendenciu správať sa ako malé deti.

Janette, ďakujem za rozhovor a želám veľa úspechov.

Ak sa chcete s Mgr Janette Šimkovou spojiť alebo sledovať jej aktivity, nájdete ju na webe a jej denné posty venované sebarozvoju na Facebooku

***

Túžite po zmene v kariére? Potrebujete nakopnúť?

Pozývam vás sledovať články a skutočné príbehy o ľuďoch, ktorí to zvládli.

Stačí sa zaregistrovať nižšie. Vaše údaje (meno a emailová adresa) sú v bezpečí. Neposielame žiadny spam. Údaje nikomu nepredávame. Dostanete iba newsletter s linkami k článkom, tipmi a informáciami o podujatiach S talentami k vysnívanej práci.

CHCEM DOSTÁVAŤ NOVINKY A ZAREGISTROVAŤ SA

 Vaša Adri Ana,

Profesionálna a certifikovaná medzinárodná koučka v oblasti rozvoja kariéry

Pracujem s jednotlivcami, manželskými pármi, začínajúcimi podnikateľmi a firmami, ktorým záleží na ich zamestnancoch v oblastiach:

Stress manažment koučing |  Rozvoj talentov a silných stránok | Práca snov