Foto kredit: Števo Eisele, komentovanie Ligy Majstrov v Orange Sport

Baví ma moja práca? Váži si ma firma? Rešpektuje ma šéf? Vedia ma spravodlivo ohodnotiť? Cítim sa v práci a v danom kolektíve dobre? Mám na viac?

“Kľúčovou otázkou pri ceste za zmenou je podľa mňa uvedomenie si vlastnej hodnoty a osobného šťastia.” odporúča Števo Eisele – komentátor, moderátor, reportér športového spravodajstva a milovník F1, futbalu, kníh a sladkostí.

Jeho popularita mu neuberá na ľudkosti a chuti inšpirovať ľudí nasledovať svoje kariérne sny. Pochádza z „obyčajnej“ petržalskej rodiny. Ako dieťa bol neuveriteľný trémista. Svoju kariéru odštartoval v rádiu Okey. 13 rokov sa k vám prihováral ako športový komentátor a moderátor z  TV Markíza. Rozhodol sa pre zmenu a ďalej rozvíjať svoj potenciál. Tvrdí, že je moderný workoholik, nudný abstinent a hrdý nepriateľ dopingu a kreténizmu. V našom rozhovore vám odhladí svoj príbeh, súčasné projekty, prekážky na ceste k vysnívanj práci ale aj tipy, ako ich zvládol.

shadow-ornament

Čo bola Vaša vysnívaná práca v detstve, či mladosti? 

Počkajte, aktivujem spomienkový stroj času 🙂 V mojom prípade to bolo myslím dosť priamočiare. Tým, že som od siedmich rokov hrával futbal v Slovane Bratislava, tak som sníval o tom, že budem slávny brankár v niektorom svetovom veľkoklube a zažiarim v Lige majstrov a samozrejme aj na majstrovstvách sveta v drese slovenskej reprezentácie. Neskôr na gymnáziu ma hlas školského ľudu zvolil za prezidenta študentskej rady GJH a tu som objavil svoje zanietenie pre organizovanie, kreatívne vymýšľanie (eventov, kampaní, sloganov) a vedenie tímu spolupracovníkov.

Nikdy, naozaj nikdy mi ale nenapadlo, že by som s mojim ksichtom mohol strašiť spoluobčanov v televízii alebo sprevádzať ich hlasom ako komentátor. Všetky tieto sny boli ďaleko za obzorom mojich ambícií a určite som ich ani nikdy nevyslovil nahlas. A hľa, stačilo, aby moja mamina milovaná poslala životopis na veľký konkurz do Markízy…a ako sa hovorí, zvyšok príbehu je už história 🙂

Podeľte sa s nami o začiatky vo vašej kariéry. Aké to bolo? 

Ach, sladké začiatky 🙂 po konkurze v Markíze, na ktorý sa inak prihlásilo 6000 ľudí a mne sa ako 19-ročnému zelenáčovi podarilo po troch celkom drsných kolách a troch mesiacoch dostať medzi finálovú 20tku, som skončil - športovou terminológiou povedané, na “farme” v Rádiu Okey.

A to bola perfektná štartovacia pozícia na rozhliadnutie sa a nabratie základných zručností. Pamätám sa na to leto 2004 ako keby to bolo včera. Olympiáda v Aténach a ja som skoro nocoval v priestoroch rádia, všetko som sa snažil nasať, naučiť a na konci mesiaca mi prišiel môj prvý plat - 1500 korún.

Neviete si predstaviť aký som bol šťastný! A to trvalo pol roka, stále som sa postupne posúval a to všetko v špičkovom rádiu, obklopený hviezdami ako Julo Viršík, Evita, Mirec…bolo úžasné zistiť, že sú to tiež len ľudia z mäsa a kostí, veľkí profíci. Už vtedy som rád pozoroval majstrov svojho remesla a snažil si od nich zobrať do najlepšie.

 

Foto kredit: Števo Eisele, Komentovanie na Hungaroringu

Považujete komentovanie za svoju silnú stránku, či talent? Čo ešte považujete za svoje silné stránky? Ako ste ich odhalili?

Rozhodne sa necítim komfortne, aby som hodnotil sám seba, na to sú tu tí najpovolanejší, čiže diváci. Pre mňa osobne je komentovanie vášeň. Rovnako moderovanie alebo strihanie reportáží. Myslím, že ešte z futbalových čias disponujem niečím ako víťaznou povahou. Na žiadny zápas sme ako tím nešli “len tak”. A to sme v zahraničí nastupovali proti Juventusu Turín alebo Bayernu Mníchov. Docestovali sme v starej Karose, súperi boli nahodení v tímových súpravách a my ako rozgajdané východoeurópske siroty. Ale na ihrisku ste zrazu nepoznali rozdiel a vedeli sme sa pobiť o výsledok s každým. A dodnes z toho čerpám.

Diváka nezaujíma, že máte zlý deň, nádchu alebo problém v rodine. Očakáva 100 percentný výkon a to ma motivuje ku každodennej práci či k novému projektu. Takže vášeň, pracovitosť, poctivosť, vytrvalosť a zároveň nekonečná túžba po poznaní ma neustále ženú vpred. No a v neposlednom rade sebareflexia. Pamätám si svoje začiatky kedy som po niektorých vysielaniach nevedel zaspať, lebo som neustále analyzoval čo som mohol urobiť lepšie, kvalitnejšie, kreatívnejšie. A áno, uznávam, takéto sebabičovanie musí poznať mieru a pár rokov to aj mne trvalo… Ale pochybujem dodnes 🙂

Čo bolo na začiatku vašej kariéry to najťažšie? Na čom ste museli zapracovať?

Tak toto viem úplne presne! Najťažšie bolo zvyknúť si na to ako znie môj vlastný hlas :))) prvýkrát keď ma nahrali a pustili v strižni, tak som odmietol akceptovať, že toto som ja. Predpokladám, že sa to stalo mnohým, aj keď vtedy bola ešte analógová doba, takže áno, svoj vlastný hlas som zreteľne počul až keď som mal 20.

Nuž, ale pracoval som na všetkom - intonácia, dikcia, prejav, neverbálna komunikácia, textovanie, štýl obliekania… a vlastne sa snažím zdokonaľovať každým dňom. Neviem či som bol niekedy úplne spokojný. Takisto nerád sa na seba v TV pozerám alebo počúvam. Vždy tam totiž vidím trilión chýb… Ale inak sa mám dobre 🙂

Foto kredit: Števo Eisele a rozlúčka v TV Markíza

Tento rok ste ukončili prácu v TV Markíza. Čomu venujete svoje pracovné zanietenie práve teraz?

V prvom rade musím zdôrazniť, že z Markízy som odišiel po neuveriteľných 13 tich rokoch dobrovoľne, s čistým štítom a pocitom dobre odvedenej práce. A hoci sú asi mnohí, ktorí skončili otrávení, znechutení alebo odídení, v mojom prípade to bolo priam dôstojne štýlové a za emotívnu rozlúčku chcem všetkým dnes už exkolegom poďakovať. Nečakal som, že napriek všetkým skúsenostiam budem mať v poslednom vstupe v Teleráne gigantickú guču v hrdle. A čo je pre mňa nesmierne dôležité, s generálnym riaditeľom Matthiasom Settelem sme si pri odchode chlapsky podali ruky a sám zdôraznil, že dvere mám kedykoľvek otvorené. Na markízackych 13 rokov som neskutočne pyšný.

Prvého júla som sa však zobudil takpovediac ako nezamestnaný a poviem vám, že to nebol vôbec zlý pocit. Žiadna redakčná zodpovednosť, žiadne deadliny, žiadne prehnané očakávania. Aj keď samozrejme víkendy mi spríjemňovala moja milovaná Formula 1, ktorú považujem za základný a zároveň srdcový pilier svojej profesionálnej kariéry. Takže som si užíval voľno! Poctivo som vegetil, veľa som čítal, hral beach volejbal, stretával sa s kamarátmi a ľuďmi ktorých som zanedbával a hlavne robil som originálne “nič”. Bolo to nesmierne osviežujúce. Leto som strávil v úspornom režime, dobil som baterky.

Dlhodobo intenzívne komunikujem s fanúšikmi a formulovo-futbalovými fanatikmi prostredníctvom svojho Instagramu. Akurát sme stihli natočiť kampaň s mladými futbalistami bratislavského klubu Domino na tému: Rodičia, spamätajte sa! Prvý diel mal taký úspech, že chystáme celú sériu. Okrem toho pracujem ešte na nejakých (zatiaľ) utajených projektoch a na moju veľkú radosť môžem byť pri rozbehu televízie Orange Sport. Komentovanie futbalovej Ligy majstrov je tou povestnou čerešničkou na torte. A tí čo ma poznajú, tak dobre vedia, že sladkosti - to je moje 🙂

Aká je Vaša pracovná vízia do budúcnosti? Máte vôbec víziu alebo si ju objavujete zo dňa na deň ráno potom ako vstanete z postele?

Som príliš racionálny ironicko-sarkastický cynik, aby som dokázal žiť ako nejaký nomád alebo slniečkár - myslené v pozitívnom zmysle slova. Zastávam názor, že každý si je strojcom svojho vlastného osudu i (ne)šťastia. To čo ma život naučil je nespoliehať sa na mýtické šťastie, ale ísť mu naproti. Aby keď príde ten správny čas, bol si pripravený na správnom mieste.

Takže víziu samozrejme mám, lebo veď ak stagnuješ, tak vlastne upadáš. A to som sa snažil vštiepiť aj mladším kolegom či študentom. To, že pracujeme u lídra na trhu neznamená, že sme automaticky TOP, ale musíme sa snažiť to každý deň potvrdiť a vylepšiť. Navyše digitálny vek so sebou prináša okrem rizík aj celé spektrum príležitostí. A aj keď nie som z toho celkom nadšený, myslím tým internet bez pravidiel, tak určite je v tom budúcnosť. Už len nájsť tú správnu synergiu. Toľko teória, teraz prax 🙂 skúsim od konca: rozbieham vlastný youtube kanál, kde chcem ponúkať originálny a najmä kvalitný športový obsah.

Foto kredit: Števo Eisele, kampaň s mladými futbalistami bratislavského klubu Domino na tému: Rodičia, spamätajte sa!

 

Aký máte odkaz či radu pre ľudí, ktorí chcú zmeniť prácu, ale v tomto momente sa cítia zastrčení v práci, kde sa ďalej nevedia rozvíjať?

V prvom rade treba podľa mňa absolvovať férový rozhovor s vlastným šéfom a ten vám veľa napovie. Za seba môžem povedať, že som mal v priebehu 13 tich rokov v Markíze dvakrát nutkavý pocit zmeny a neskoršie udalosti ukázali, že som spravil dobre, keď som ešte zostal a zabojoval.

Ale tretíkrát to už bolo iné. Zrazu som sa do toho pocitu jednoducho zobudil a vedel som, že dozrel čas. Prirovnal by som to k vysokému paneláku. Celé tie roky som poctivo rástol schodík po schodíku až som sa ocitol na streche. Ale zároveň som mal pocit, že naokolo existuje hneď niekoľko mrakodrapov, ktoré má lákajú. Takže v danom bode už nebolo v mojom prípade čo riešiť, navyše som mal istotu vedľajšieho projektu - komentovania F1 a okrem toho ma už neťažila ani guľa na nohe v podobe hypotéky.

A hoci si väčšina myslela, že opúšťam Markízu kvôli nejakej exkluzívnej ponuke, tak v realite tomu tak nebolo. Ale úplne som cítil, že je proste čas. Mám isté schopnosti, guráž, ambície a v neposlednom rade aj zvedavosť to proste skúsiť.

Kľúčovou otázkou pri ceste za zmenou je podľa mňa uvedomenie si vlastnej hodnoty a osobného šťastia. Baví ma moja práca? Váži si ma firma? Rešpektuje ma šéf? Vedia ma spravodlivo ohodnotiť?

 

Čitatelia, ktorí momentálne rozmýšľajú o zmene práce pravdepodobne zažívajú obavy a strach, či sa im zmena môže podariť. Ako to bolo alebo je u vás?  Ako pracujete s obavami a strachom? 

Úplne každému rozumiem. Máme nejaké záväzky, démonov a v konečnom dôsledku praobyčajný strach. Napríklad ja som bol ako dieťa neuveriteľný trémista! Na prvom turnaji vo Viedni som ako 7-ročný dokonca odmietol nastúpiť, lebo som sa celý priam chvel… Postupne som to ale prekonal, naučil som sa s tým pracovať, takže keď som potom v rádiu zažil prvé živé vysielanie, tak sa aj kolegovia čudovali aký som v pohode.

Kľúčovou otázkou pri ceste za zmenou je podľa mňa uvedomenie si vlastnej hodnoty a osobného šťastia. Baví ma moja práca? Váži si ma firma? Rešpektuje ma šéf? Vedia ma spravodlivo ohodnotiť? Cítim sa v práci a v danom kolektíve dobre? Mám na viac? Nie som žiaden motivačný kouč, ani nemám skills v tomto obore, ku všetkému však pristupujem intuitívne ako samouk. Ale práve odpovede na spomínané otázky naznačia naliehavosť zmeny. Hoci, mágia komfortnej zóny býva často omnoho silnejšia…

Žiaľ, sledujem pozorne dianie okolo nás a príde mi celkom jednoznačné, že žijeme v zúfalej dobe tabuľkových mágov, hypoték, diktatúry priemernosti, predstieraného sebavedomia a najmä pseudo kvality. Ani neviem ako sa to stalo, ako to prišlo, ale apelujem na každého z nás, aby sa nedal zastrašiť. Vo všetkých sférach a úrovniach zúfalo chýbajú charizmatickí lídri, morálni a profesionálni ťahúni.

Čiže ak by som mal finálne nejako poradiť, tak skúste to takto: má zmysel byť naďalej frustrovaný (zdeptaný, nespokojný, nešťastný) a jednoducho sa nepokúsiť? To máte skoro ako s dievčaťom, ktoré sa vám páči, ale bojíte sa ho osloviť. A potom si to po XY rokoch vyčítate…čo by bolo, keby bolo. To už bude jedno a nepomôže ani plakať do vankúša. Pritom šikovní, húževnatí ľudia, ochotní pracovať sa podľa mňa dnes na trhu zaručene nestratia.

Prekračujete rád svoje limity? Podeľte sa o 3 tipy, ktoré vám pomáhajú rozvíjať váš potenciál.

ODVAHA - navonok síce pôsobím ako pragmatik, ale vekom a skúsenosťami som sa naučil nebáť aj keď možno riskujem odpor. Ale ak cítim skrivodlivosť, tak sa slušne, ale pritom dôrazne ohlásim. Ak mám nápad, tak ho predostriem. Ak som zvedavý, tak sa neváham opýtať. Ak cítim, že si zaslúžim lepší plat, tak už celé roky len tak nelamentujem, ale klopem šéfovi na dvere. Dnešná doba jednoducho núti aj najväčších introvertov byť (verbálne) aktívny. Lebo na jednej strane síce platí, že kto nič nerobí, nič nepokazí, ale čakať len tak na spasenie nikdy nebol môj štýl a radšej sa párkrát potknem, ale vždy vstanem skúsenejší.

INVESTÍCIA - niekedy musíš vedieť investovať aj z vlastného vrecka alebo voľného času a neočakávať od toho automatický zisk. Napríklad som si takto zaplatil jazykový kurz, pravidelne kupujem ceny do súťaží pre divákov alebo dobre padne štýlová mega torta pre celý vysielací tím na konci vydareného projektu…

ŽIŤ a nielen prežívať - alfa a omega všetkého! Mne samému trvalo niekoľko rokov kým som sa uvedomil. Trpieť v práci je zločin na vlastnom zdraví a rodine. A aj v prípade, keď svoju prácu milujete a baví vás aspoň tak ako mňa, tak v živote stále existujú oveľa dôležitejšie veci a najmä osoby. Zjednodušene povedané, majte sa radi a robte dobre sebe a svojim najbližším. Športujte, cestujte, dobre sa stravujte a veľa sa smejte - ideálne vo dvojici. Ako znie známe, ale trefné klišé cesty za osobným šťastím - treba vedieť snívať s otvorenými očami 🙂

Števo, ďakujem za rozhovor a želám veľa úspechov nielen vám ale aj všetkým projektom.

Ak sa chcete pridať k fanúškom, stačí si vybrať vašu obľúbenú sociálnu sieť:

***

Túžite po zmene v kariére? Potrebujete nakopnúť?

Pozývam vás sledovať články a skutočné príbehy o ľuďoch, ktorí to zvládli.

Stačí sa zaregistrovať nižšie. Vaše údaje (meno a emailová adresa) sú v bezpečí. Neposielame žiadny spam. Údaje nikomu nepredávame. Dostanete iba newsletter s linkami k článkom, tipmi a informáciami o našej FB skupine či podujatiach, ktoré organizujeme v spolupráci s projektom Myslenie Prvej Ligy.

CHCEM DOSTÁVAŤ NOVINKY A ZAREGISTROVAŤ SA

 Vaša Adri Ana,

Profesionálna a certifikovaná koučka, venujem sa rozvoju kariéry

Pracujem s jednotlivcami, manželskými pármi, začínajúcimi podnikateľmi a firmami, ktorým záleží na ich zamestnancoch v oblastiach:

Stress manažment koučing |  Rozvoj talentov a silných stránok | Práca snov